Ako uvoľniť bloky a limity svojho potenciálu
Byť schopný pomenovať svoj limit je dôležitý krok pre upevnenie svojej hodnoty. Keď uznáme vlastnú hodnotu, dovoľujeme si žiť hodnotný život
Dĺžka čítania
4 min.
Jana Balážová
10 Sep 2020
Predstavte si, aké by to bolo, keby sme už od detstva žili v ľahkosti naše poslanie. Prejavovali by sme sa prirodzene. Opierali by sme sa o svoje talenty a silné stránky. S nikým by sme nemali potrebu súperiť. Nikomu by sme nepotrebovali nič dokazovať. Nemuseli by sme sa hanbiť za žiadne svoje sny či predstavy o živote. Jednoducho by sme to všetko, bez veľkého zbytočného premýšľania, žili a tešili sa z toho, čo tvoríme a prinášame pre našu Zem, pre ľudí, pre zvieratá či rastliny. Nič, čo by každý z nás robil, by nebolo lepšie či horšie jedno od druhého.
Lákavá utópia, že? Na tom, že to takto nefunguje, ale vôbec nie je nič zlé. Práve naopak. Dostávame tým do života veľmi hodnotné kvality a príležitosti.
Prekážky našej prirodzenosti
Už počas detstva začne našu prirodzenosť a hravosť konfrontovať stále viac prekážok. Tie prekážky môžu mať rôznu podobu – prežitie traumy, nedostatok pozornosti, nezáujem, spochybňovanie, zosmiešňovanie, príliš silný tlak a očakávania, trestanie, prílišná starostlivosť a kontrola, nedôvera, obmedzovanie priestoru pre slobodu (či už fyzicky alebo psychicky), nedostatok docenenia a iné.
Každý z nás asi vie definovať, čo je tou jeho hlavnou prekážkou, s ktorou sa „borí“ možno aj dodnes. Keď si to opäť pripomeniete, čo cítite? Smútok, hanbu, hnev či pocit krivdy? Doprajte si čas a priestor dostať sa do toho miesta v sebe, ktoré bolo vo svojej prirodzenosti niečím alebo niekým zastavené.
Bez pravdy niet slobody
Na všetky svoje pocity máme právo. Môžeme sa cítiť nahnevane, že nás učiteľ pravidelne zosmiešňoval pred celou triedou. Môžeme sa cítiť smutne, že si nikto nevšimol náš talent a nepodporoval ho. Môžeme sa cítiť sklamane, že naše predstavy o živote nebrali rodičia dosť vážne. Môžeme sa cítiť ukrivdene, že sa od nás očakávalo držať radšej jazyk za zubami, než riskovať, že budeme neslušní a neúctiví.
Niektorí z nás si tieto pocity dovolili priznať, pomenovať a precítiť už skôr, iní si to ešte zatiaľ urobiť nedovolili. Nech ste to mali a máte akokoľvek, buďte k sebe úprimní a doprajte si svoj moment pravdy teraz. Spojte sa v sebe s tým, čo cítite naozaj.
Teraz si spolu môžeme vybrať, čo ďalej. Vždy totiž existujú voľby. Môžeme zostať v pôvodnom príbehu a pripomínať si ho pravidelne dookola. Starý príbeh môžeme dokonca neustále oživovať aj v nových situáciách. Je tu ale aj iná možnosť. Môžeme si vybrať nový pohľad na náš príbeh a otvoriť sa tak novým možnostiam.
Ako sa na niečo, čo je nám známe, pozrieť novými očami?
Predstavte si seba vo svojich raných detských rokoch ako voľne plynúcu divokú rieku. Váš prirodzený tok postupoval nerušene svojim smerom. Zrazu do tohto toku zasiahla prekážka. Prvá, druhá, tretia, …menšia, väčšia, ešte väčšia. Sila toku sa teda začala zmenšovať, pretože časť energie musela ísť na prekonávanie prekážok. Možno v nejakých momentoch bol tok taký zamestnaný prekonaním prekážky, že až úplne ustal. Vôľa postupovať ďalej „svojim smerom“ existovala neustále, ale okom nebola viditeľná. Energia smerovala do boja s prekážkou.
Keď tento obrazný príklad použijeme na naše životy, je to vo svojej podstate presne to, čo sa dialo s našim prirodzeným smerovaním. V momentoch, kedy sme museli zápasiť s prekážkou, sme mohli vo svojom tele pociťovať silu energie vo forme strachu, hanby, hnevu, nenávisti.
Čím väčšia intenzita bola odobraná zo sily nášho prirodzeného smerovania, aby mohla byť použitá do boja s prekážkou, tým silnejšie pocity sme v sebe mohli vnímať. Je možné, že ich pociťujeme ešte aj teraz. Hoci aj tok v nejakej fáze zastal, smerovanie sme nikdy skutočne nestratili. Svoju pozornosť sme len presunuli na vysporiadanie sa s prekážkou.
Vďaka tomu sme v sebe mohli kultivovať nové, dovtedy nepoznané kvality. Napr. našu vytrvalosť, schopnosť pracovať s tlakom, riešenie konfliktov, spoluprácu s inými, súcit so slabšími, pokoru. Každá taká náročná situácia nás učila byť si viac seba vedomým. Vďaka tomu sme sa o sebe mohli dozvedieť oveľa viac informácií, než by nás ktokoľvek mohol naučiť.
Byť či nebyť?
Vráťme sa ale späť k našej voľbe a k našim, pre seba, priznaným pocitom. Pocity majú v sebe veľkú energiu. Energiu, ktorú môžeme použiť dvomi spôsobmi. Deštruktívne – môžeme sa postupne zablokovať a zničiť, alebo konštruktívne – môžeme túto potenciálnu energiu použiť tvorivo.
Vnímať situáciu v širšom obraze je veľmi účinné. Čo v tom vašom obraze vidíte?
Určite uvidíte konfrontáciu s prekážkou. Vidíte tiež, že vás to zranilo, šokovalo, zaskočilo a vnímate teda nepríjemné pocity. Ale nie sú tam len tie pocity. Je tam aj mnoho prínosného. V živote sme vlastne, neplánovane, dostali bonus. Máme svoje prirodzené smerovanie a zároveň nadobudnutú vnútornú silu vďaka tréningom prekonávania prekážok.
Priestor uvoľnenia
Ak sa dostaneme do nadhľadu nad čímkoľvek náročným, čím sme si v živote museli prejsť, získavame sami pre seba a svoj potenciál priestor na uvoľnenie sa. Dýchame pomalšie a zhlboka. Naše vnútro nie je také kŕčovité. Neobávame sa toľko a podvedome neočakávame z každej strany ranu pod pás. Naša pozornosť už nemusí byť tak upäto sústredená na krivdu a zranenie. Vnímame celkový obraz toho, akým posilneným a statočným človekom sme sa stali.
Nie prekážky samotné, ale akékoľvek neprijatie cesty nášho života, tvorí bloky a limituje náš vlastný rozlet a rozvoj. Naše bloky fungujú na premyslených mechanizmoch. Tvária sa, že sú našou podstatou, no je to len ilúzia. Sú indíciou, že niekde za nimi, máme v sebe ukryté nevídané možnosti, ktoré trpezlivo čakajú, aby sa prejavili.
Kde sa blokujeme?
Ako môžeme v našich životoch rozpoznať, kde všade sami seba sabotujeme a blokujeme vo vlastnom napredovaní?
Náš nevyužitý potenciál k nám môže najčastejšie prehovárať:
* ako vnútorná kritika,
* udržiavaním známostí a priateľstiev s ľuďmi, ktorí od nás viac berú, než dávajú,
* skepticizmom,
* obetavosťou (pascou cnosti),
* perfekcionizmom,
* workoholizmom,
* túžbou po sláve,
* potrebou prepychu,
* emóciami, ako napr. zlosťou, hanbou, kritikou, žiarlivosťou, strachom, prehnaným nadšením,
* zakázanými radosťami a pochovanými snami,
* obratmi o 180 stupňov,
* prokrastináciou,
* únikovými cestami.
Každý človek sa nájde v minimálne jednom prejave. Nie je to nič, nad čím by sme si mali zúfať. Zúfal si len náš potenciál, ktorému sme sa doteraz, nechtiac, otáčali chrbtom.
Byť schopný pomenovať svoj limit je dôležitým krokom pre upevnenie vlastnej hodnoty. Keď uznáme vlastnú hodnotu, dovoľujeme si žiť, pre nás samých, hodnotný život.
*** Praktická úloha na záver
Preskúmajte svoj vlastný rozpoznaný limit, či blok:
Čo je jeho zámerom? K čomu vás vedie? Čo tým v živote získavate? A čo tým v živote strácate?
Ak zistíte, že tým strácate niečo podstatné, buďte k sebe láskaví a doprajte si čas a priestor zmeniť to.